Ako pohreby (ne)fungujú

mn_post_56.jpg

Ja nemám rád pohreby. Prídem až na ten svoj,“ vraví kamarát. Nie je jediný, kto sa s miernou dávkou irónie zámerne vyhýba posledným rozlúčkam, pokiaľ nejde o jeho najbližšiu rodinu. Úmrtie blízkeho človeka môže byť jednou z najväčších strát v našom živote a každý ňou prechádza jedinečným spôsobom. 

Keď nám zomrie niekto blízky, zažívame rôzne pocity, medzi ktorými sú často smútok, zármutok a bolesť a ktoré nás sprevádzajú aj poslednou rozlúčkou. Je to prirodzené. Čo nás ale už nemusí sprevádzať, sú nepríjemné skúsenosti z pohrebných služieb či priebehu rozlúčení. V čase zármutku sa môžeme cítiť zraniteľnejší – nie nadarmo nosili v minulosti pozostalí oblečenie čiernej farby alebo aspoň čiernu pásku na ramene. Tento symbol v ich okolí prebúdzal empatiu a rešpekt k tomu, čím práve prechádzajú. Dával najavo, že človek, ktorý ho nosí, môže potrebovať viac priestoru či jemnejší kontakt s ostatnými. 

Zvláštne preto je, že práve ľuďom v pohrebných profesiách často empatia a rešpekt chýbajú.

A vrece nemáte?

Veronika Hurdová, česká spisovateľka a autorka blogu Krkavčí matka, napísala knihu Moje milá smrti po tom, ako jej manžel náhle umrel po páde zo strechy. Možno by sme čakali, že žena vo vysokom štádiu tehotenstva, ktorá pochováva svojho muža, vzbudí v pohrebnej službe aspoň mierny rešpekt. Ona svoju skúsenosť popisuje takto:   

Tak akú budete chcieť rakvu?“ pýta sa pracovníčka pohrebnej služby a strká predo mňa katalóg, akoby som si mala vybrať z pobytových zájazdov do Grécka. 

Ani ho neotvorím a odpovedám: „Ja neviem, je mi to jedno. Tú najlacnejšiu.“

No tak to máme túto alebo túto,“ zabodáva ženská svoj umelohmotný ružový necht do katalógu. „Aký bol váš manžel veľký?“

Mal cez dva metre,“ odpovedám.

Ježišmária, tak to budete musieť mať väčšiu rakvu! Tá je o tisíc korún drahšia. A oblečenie pre kremáciu pána máte?“

Položím na stôl Honzove teplákové kraťasy a tričko s obrázkom hlavy tigra, ktoré som na ňom nikdy nemala rada. Môžem sa tomu tričku aspoň trochu pomstiť.

Žena si veci s podvihnutým obočím prehliadne, pretože zrejme očakávala oblek. A potom náhle vypáli: „A nemáte na to aspoň vrece?

Veronika v knihe píše, že sa jej to celé zdalo ako absurdné divadlo. „Vlastne neviem, čo som čakala. Súcit? Individuálny prístup? Alebo možno len obyčajnú ľudskosť? Nech už to bolo čokoľvek, v tej pohrebnej službe som to nenašla.“ O takýchto skúsenostiach počúvame od pozostalých často. Niektorí sa snažia svoj trpký pocit zmierniť pochopením tejto neľahkej profesie. „Samozrejme, rozumiem tomu, že pracovníci pohrebiek nemôžu prežívať každú smrť tak intenzívne ako pozostalí,“ dodáva Veronika, „ale som presvedčená, že trocha profesionality a ľudskosti by neublížilo nikomu zo zúčastnených.“

Podobnú skúsenosť má aj Peter, ktorý v januári zariaďoval v Bratislave pohreb pre svojho otca: „V priestore pohrebnej služby bolo veľa iných pracovníkov, ktorí tam behali hore-dolu a vybavovali nahlas telefonáty. Bola tam dokonca pustená televízia, kde bežala repríza silvestrovského zábavného programu. Cítil som sa ako v mäsiarstve.

Situácia sa podľa jeho slov zmenila až v momente, keď dnu vošla majiteľka pohrebnej služby, ktorá si ho pamätala z minula, keď zariaďoval pohreb pre mamu. Jej prístup bol o poznanie citlivejší a ľudskejší a celý proces plánovania pohrebu šiel hladšie. 

Všetko pod jednou strechou – stačí to?

V pohrebnej službe si môžu pozostalí objednať všetko v jednom balíku. Parte, rakvu či urnu, aj samotný obrad. Pohrebná služba na seba preberá aj tie úlohy, ktoré boli v minulosti dôležitou a rituálnou výsadou rodiny alebo príbuzných. Umývanie tela a jeho príprava do rakvy sú posledné prejavy lásky a úcty k telu, ktoré preto patria do rúk najbližších. Servis, ktorý pohrebné služby ponúkajú, vie nepochybne odľahčiť pozostalých, ktorí neraz nemajú energiu na vybavovanie všetkého potrebného. Dôležité je však vedieť, že ak chceme, máme právo postarať sa o telo nášho blízkeho sami.

Natrafiť v pohrebnej službe na otvorenosť, rešpektujúci prístup a slová citlivé voči človeku v zármutku je vzácne. Sociológ Tony Walter, ktorý skúma moderné pohreby, polemizuje nad možnosťou oddeliť od seba tvrdú a jemnú zložku pohrebu. Znamenalo by to, že prvým kontaktom pre pozostalých by bol obradník (cirkevný či civilný) a až potom pohrebná služba. Pozornosť by sa teda preniesla v prvom rade na starostlivosť o to, čo pozostalí prežívajú, na ich potreby a priania ohľadom poslednej rozlúčky. 

Prázdne rozlúčky

Súčasťou Petrovej skúsenosti je aj obrad v krematóriu, kde mu nevyhovovala jeho rýchlosť. „Keď sa koná jeden pohreb za druhým, nová skupina pozostalých prichádza v čase, keď tá predchádzajúca ešte nestihla odísť. Chýba tomu voľnosť a možnosť v pokoji zotrvať na mieste dlhšie,“ hovorí.

Pohrebný obrad je pre komunitu pozostalých príležitosťou uctiť si život blízkeho človeka, poďakovať mu za jeho dary, ktoré na tento svet priniesol, požiadať o odpustenie či odpustiť mu. To všetko by nám malo byť umožnené, preto je okrem dostatku času dôležitá aj rola toho, kto obrad vedie.

Profesionálni rečníci či duchovní, ktorí na pohrebe o zosnulom rozprávajú, bývajú najkritizovanejším prvkom poslednej rozlúčky. Problémom sú ich šablónovité prejavy so základnými životopisnými údajmi o zosnulom alebo predpísaná liturgia, bez možnosti pretkať ich osobnými spomienkami, ale aj hraný pátos a neautentický súcit.

Pre mňa to bolo neosobné a prázdne, nič to so mnou neurobilo,” spomína si Peter na prejav kňaza, ktorý viedol pohreb jeho otca. Napriek tomu, že to nie je obvyklé, časť rozlúčky vzali do vlastných rúk spolu so sestrou a o otcovom živote prehovorili sami. Trvalo to asi pol hodinu a to bola pre mňa tá hlavná a dôležitá časť.“

Negatívnu skúsenosť s cirkevným obradom má aj Katarína. „Vedela som, že slovenské pohrebníctvo nefunguje, ako by malo, ale pri organizovaní poslednej rozlúčky so svojím otcom som prišla ešte o niekoľko ilúzií,“ hovorí. Katarína chcela ísť pri príprave pohrebu vlastnou cestou, a keďže jej otec by si prial cirkevný obrad, rozhodla sa vyhľadať kňaza. „Kňaz nepripustil akékoľvek zásahy rodiny do priebehu cirkevného obradu. Dokonca sa zdal urazený, keď som odmietla účasť kostolného speváka na pohrebe, keďže som mala z pohrebných spevov odjakživa zimomriavky a nepriala si to ani moja mama.“ V deň rozlúčky to podľa Kataríny vyzeralo tak, že kňaz stál za dverami, kým neskončili príhovory rodiny. Formálny obrad v jeho réžii trval 5 minút. „Celý čas z neho bolo cítiť negatívnu emóciu. Mne osobne to celý dojem z pohrebu dosť narušilo a myslím, že to vnímali aj ostatní.“ Čo by Katarína s odstupom času zmenila? „Keby som tušila, že takto zareaguje, pokúsila by som sa osloviť radšej iného duchovného,“ hovorí, „verím, že existujú kňazi, ktorí sú otvorení aj alternatívnym priebehom rozlúčky, kde má priestor aj rodina, aj cirkevné pravidlá.

Neosobný prístup je častou výčitkou aj tých pozostalých, ktorí sa zúčastnili civilných obradov, či už v dome smútku, v krematóriu, alebo v inom priestore.

Pokiaľ sa krematórium nachádza v inom meste, než v akom sa koná posledná rozlúčka, pohrebná služba zosnulé telo po obrade prevezie na kremáciu. „Keďže som chcela umožniť najväčšiemu množstvu ľudí zúčastniť sa rozlúčky, uprednostnila som možnosť obradu v rodnom meste a prevoz tela do krematória. Určite by sa ale dal zmeniť spôsob, akým sa rakva nakladá do auta,“ hovorí Katarína, „ponechať napríklad pred odjazdom aspoň pár minút na posledné rozlúčenie sa, prípadne dať možnosť smútočnému sprievodu auto zo začiatku nasledovať. Nič z toho sa však nestalo.“ 

Z pohrebu sa stal unifikovaný pietny akt, ktorý od seba pozostalých odtrháva, namiesto toho, aby ich zbližoval. Uzamyká ľudí v ich vlastnom smútku. Je pritom také dôležité, aby sme z poslednej rozlúčky vedeli čerpať silu,“ myslí si Veronika Hurdová. 

O to, ako vytvoriť jedinečný pohreb, liečivý a krásny, sa s vami rady podelíme v ďalších článkoch.

 

Zdieľať: