Ekológia a pohrebníctvo

mn_post_62.jpg

Dušičkové obdobie je za rohom a s ním aj tradičné návštevy cintorínov. Dušičky sú sviatkom pripomínajúcim nám ľudskú skúsenosť, ktorá nás všetkých od nepamäti spája – smrť blízkeho človeka, a tiež našu prirodzenú vlastnosť – smrteľnosť. Dnešné cintoríny však zrkadlia aj ďalšiu našu vlastnosť – odpojenosť od prírody. Možno ste si aj vy začali všímať, že atmosféru dušičkových dní nesprevádza len pokoj a vôňa sviečok, ale aj preplnené kontajnery. 

Počas roka si to nemusíme uvedomiť, ale súčasné pohrebníctvo je pre prírodu veľkou záťažou. Začína to už výberom rakvy, pokračuje kvetinovými darmi, vybudovaním hrobu a jeho údržbou či zdobením. V našej spoločnosti je zvyk zdobenia hrobov veľmi silný napriek tomu, že ide o moderný fenomén. Naši predkovia ešte aj v prvej polovici 20. storočia ponechávali hroby zarastené, niekedy aj neoznačené alebo len s jednoduchým dreveným krížom, ktorý časom tiež zmizol. Cintoríny sa navštevovali len zriedka. Súvisí to najmä s vierou vo večný život v nebi, a preto samotný hrob s prázdnou telesnou schránkou pre pozostalých veľa neznamenal. 

Odkedy však ako spoločnosť nezdieľame jednotnú vieru a vydávame sa rôznymi duchovnými smermi, vzťahujeme sa rôzne aj k hrobom našich blízkych. Ďalším faktorom sú možnosti, ktoré dnes obchody ponúkajú – veľké množstvo rôznych druhov dekorácií, umelých kvetín a sviečok všetkých cenových kategórií. Nemalú rolu zohráva tiež spoločenská norma – ľudia prispôsobujú svoje hroby väčšine. Tak sa v posledných rokoch rozšírilo prekrývanie hrobov kamennými platňami a živé kvety ustúpili umelohmotným. 

Prach si, ale na prach sa neobrátiš

Keď si to rozoberieme na drobné, ekologická záťaž nášho pohrebu začína už rozhodnutiami v pohrebnej službe. 

V prípade rakiev sa môže zdať, že keď sú drevené, musia sa v zemi predsa relatívne rýchlo rozložiť. Sú však morené a lakované, ich vnútro je vystlané syntetickou textíliou, vonkajšok je zdobený plastovými ornamentmi a jednotlivé časti spolu držia vďaka lepidlám. Niektoré rakvy sa vyrábajú dokonca z drevotriesky, ktorá obsahuje veľký podiel syntetickej živice.

Za ideálnych podmienok by mala rakva umožniť telu rozložiť sa – mäkké tkanivá sa vysušia, pretože v rakve je prítomný vzduch a rozpadnú sa na prach, preto po niekoľkých rokoch zostanú už len kosti. To by však mohlo nastať, len pokiaľ v celom procese neprídu do cesty umelé materiály – oblečenie zosnulého a výstelka rakvy z umelých vlákien. 

Naše telo je prírodný materiál a prirodzene podlieha rozkladu. Ale v spoločnosti, kde je smrť tabu, tento fakt odmietame na všetkých úrovniach a reflektuje to aj súčasné pohrebníctvo, ktoré nepodporuje kolobeh života. Bežná doba stanovená na úplné rozloženie tela na cintorínoch býva 10 rokov. Práve pre praktiky, ktoré rozkladu bránia, sa táto doba musí predlžovať a pre nové hroby sa zaberá viac a viac pôdy, keďže staršie hrobové miesta sa môžu znovu použiť až oveľa neskôr.

Autor_Andrea Uherková

Aby toho nebolo málo, behom rozkladu rakiev sa do pôdy uvoľňujú všetky látky (moridlá, laky, farby, lepidlá) použité na ich výrobu. Na mnohých cintorínoch sa do tejto rovnice ešte pridáva betónovanie vnútra hrobu. Rakva teda ani nepríde do kontaktu s hlinou a o prirodzenom cykle návratu tela do zeme nemožno ani hovoriť. V ponuke pohrebných služieb dokonca nájdeme biele výstelky hrobov, ktorými sa pred pohrebom prekrývajú steny hrobu alebo aj hrubé pokrývky na rakvu (opäť z umelých textílií). Pohrebné služby totiž veria, že pohľad na tmavé steny hrobu a zvuk hliny dopadajúci na rakvu sú pre pozostalých traumatizujúce. 

O nič priaznivejšie to nie je ani v prípade kremácie, ktorá je veľmi energeticky náročná. Pokiaľ ide o emisie, jedna kremácia má rovnakú stopu ako let z Ríma do Londýna, pri prepočte na jednu osobu. Urny sú väčšinou plastové či kovové, urnové hroby sa tiež zvnútra betónujú.

Farebné kontajnery na cintorín nepatria 

Zdá sa vám, že je dnes na cintorínoch toho mramoru a umelej výzdoby priveľa? Je to tak preto, lebo ľudia povýšili efektívnu údržbu miesta nad estetické a ekologické hodnoty. Prekrytý hrob sa ľahko pozametá či umyje a plastové kvety (viac či menej) odolajú vplyvom počasia.

Zrejme nám to pri návšteve cintorína nenapadne, ale mnoho kamenných náhrobkov sa vyrába v neférových pracovných podmienkach na druhom konci planéty, napr. v Indii. Svoju uhlíkovú stopu nesú aj plastové kvety, vence a kahance, pochádzajúce najčastejšie z Číny. Spolu s parafínovým voskom sú to produkty z materiálov na ropnej báze. Najnovším trendom sú LED sviečky, ktoré síce vydržia „horieť” dlhšie, ale ich uhlíková stopa je omnoho väčšia. 

Na cintorínoch tak vzniká veľké množstvo nerecyklovateľného odpadu. Umelohmotné dekorácie sú väčšinou z viacerých zložiek – textil, rôzne druhy plastu, papier, lepidlo, drôty. Často sú znečistené hlinou alebo voskom. Materiály je náročné od seba odlíšiť a oddeliť tak, aby neboli jeden druhým znečistené, obzvlášť v prípade plastových kahancov so zvyškami vosku. Ak by oddelenie zložiek možné aj bolo, nie sú na recykláciu vhodné. Preto väčšina hrobovej výzdoby patrí do zmesového odpadu. Spoľahlivo vytriediť je v podstate možné sklo a bioodpad.

Prečo potom na cintorínoch pribúdajú farebné kontajnery? Správy cintorína chcú urobiť krok k efektívnemu nakladaniu s odpadom, ale robia to nanajvýš neefektívne. Často sa pri neúspešnej separácii odvolávajú na nedisciplinovanosť návštevníkov, ale problém je v samotných výrobkoch a systéme zberu odpadu, ktorý vôbec nereflektuje ich povahu a možnosti recyklácie. 

Cintoríny väčšinou produkujú 1 % z celkového odpadu v meste. To znamená napríklad v Bratislave viac než tisíc ton ročne, z toho jedna tretina sa vyprodukuje len v období Dušičiek. 

Základné pravidlo by preto malo byť odpad minimalizovať. Upraviť pravidlá fungovania cintorína tak, aby nebolo možné hroby zdobiť čímkoľvek a ponúknuť návštevníkom cintorína prírode bližšie alternatívy. A predovšetkým – dobre ich o tom informovať a trpezlivo vysvetliť prínosy tohto prístupu. 

Autor_Zomri

Šetrne k prírode alebo k pozostalým?

Komunikácia s pozostalými môže byť náročná. Hrobové miesto je pre mnohých z nich extrémne dôležitý bod kontaktu a pokračovania vzťahu s blízkym zosnulým. Predstavte si, že zakážete babičke, aby na hrob svojho muža dala toho záhradného trpaslíka, ktorého mu kúpila na posledné narodeniny. Alebo nedovolíte dať matke svojmu dieťaťu na hrob solárnu lampičku, ktorá mu má svietiť na cestu. Vy ako správca však viete, že všetko, čo ľudia na hroby prinesú, je budúci odpad, s ktorým si musíte poradiť. Aké reakcie očakávate? Môže to byť hnev, smútok, sklamanie až agresia. Dotkli ste sa totiž miesta, v ktorom sú všetky emócie spojené so smrťou im blízkeho človeka. Správcovia cintorínov sa takýmto situáciám teda radšej vyhnú, a je to aj preto, že nemajú znalosti a skúsenosti, ako s ľuďmi v zármutku komunikovať. A samozrejme, majú dosť inej práce.

Aby mohli byť cintoríny miestami s väčšou ekologickou a estetickou hodnotou, než sú dnes, potrebujú zmenu prístupu k ich správe, ako aj k pozostalým. Potom majú šancu aj na to, že sa zmení prístup ľudí k cintorínom ako takým a stanú sa kvalitným zeleným verejným priestorom. 

Ako v mnohých iných oblastiach každodenného života, aj tu sa ponúka prehodnotenie nášho spotrebiteľského správania. V ďalšom článku sa preto budeme venovať prírode blízkym alternatívam v pohrebníctve, ktoré možno budú pre vás inšpiráciou aj pre nadchádzajúce Dušičky. 

 

Zdieľať: