Prírode blízke cintoríny

mn_post_63.jpg

Kálmán Mikszáth opísal vo svojej poviedke jeden zvyk zo Sklabinej: „Potom je tu ešte taká nezvyčajná obyčaj, že k čelu hrobu sadia čerešňu alebo jabloň a jablká, čo sa urodia, povedzme na hrobe Barbory Suchánskej, rozdelia na koštovku medzi rodinu Suchánskych, že to posiela Borka...“

Aj vy si viete predstaviť, že by dnešné cintoríny boli zelenšie? Na hroby si vysádzať stromy nemôžeme, ale je veľa spôsobov, ako každý z nás môže prispieť k tomu, aby boli miesta, kam chodíme spomínať na našich blízkych, prírode bližšími, než sú teraz.

V predchádzajúcom článku sme sa venovali tomu, prečo dnešné cintoríny a ekológia majú od seba ďaleko. Teraz by sme vám radi ponúkli pár inšpirácií, ako si zvoliť udržateľnejšie možnosti  pri pohreboch, zriaďovaní hrobových miest a v neposlednom rade počas návštev cintorínov, najmä na Dušičky. Tie sa totiž blížia a je len na nás, akú podobu im dáme tento rok.

Navrátiť sa do zeme

Skúsme sa pristaviť najskôr pri tom, čo je očiam skryté. Už pri pochovávaní našich blízkych zosnulých môžeme ovplyvniť to, či im umožníme so zemou splynúť a tiež ako rýchlo. Ide o rozhodnutia, ktoré robíme ešte v pohrebnej službe. Základom je pochovať popol či telá do hrobov, ktoré nie sú vybetónované, a zabezpečiť tak ich kontakt s pôdou. Namiesto lakovaných rakiev s umelými výstelkami môžeme zvoliť jednoduché drevené, ľahko rozložiteľné, ktoré je možné kúpiť priamo od výrobcov rakiev. V Českej republike sa vyrábajú aj rakvy kartónové, ktorých povrch sa môže dotvárať maľovaním či písaním prírodnými farbami. Súčasťou ich povrchu tak môžu byť aj odkazy a priania na poslednú cestu, vďaka ktorým bude posledná rozlúčka o čosi osobnejšia. Rovnako si môžeme zvoliť urny z papiera, dreva, hliny, škrobu či iných prírodných materiálov. Pri urnách existuje navyše oveľa väčšia sloboda výberu, keďže nemusia spĺňať žiadne normy. Môžeme ich dokonca vyrobiť sami, s rodinou či kamarátmi, využitím rôznych prírodných materiálov. Tieto nápady sa môžu zdať v čase zariaďovania pohrebu ako druhoradé a v ťažkých chvíľach, ktorými prechádzame, ako zdanlivo nepodstatné. Tomu, aby sme ich mali na zreteli, pomáha, ak na ne myslíme vopred a stanú sa súčasťou našich posledných prianí.

Menej je viac

Na cintoríny chodíme nielen spomínať na našich blízkych, ale tiež starať sa o miesta ich posledného odpočinku. Tie môžu mať rôzne podoby. Dnes sú čoraz častejšie hroby prekrývané kamennou platňou, ekologickejším a estetickejším variantom sú však hroby s výsadbou. Môže ísť o trvalky alebo o kvitnúcu lúku s nektarodajnými druhmi rastlín pre opeľovače, čím podporíme ich výskyt na cintoríne. Takýto hrob je menšou záťažou pre životné prostredie aj preto, lebo jeho povrch sa zbytočne neprehrieva a neprispieva tak k zvyšovaniu teploty na cintoríne.

Nie vždy môžeme rozhodnúť o podobe hrobu, zvlášť, ak je to kompetencia niekoho iného z rodiny. Je však v našich silách ovplyvniť to, čo na ne prinášame. Nemusia to byť umelohmotné kvetinové vence, ktorých komponenty sa nedajú vytriediť a po čase končia na skládke či v spaľovni.

Kytica zo živých kvetov, ktoré mal zosnulý rád a pochádzajú z našej vlastnej záhradky alebo sme ich natrhali na miestach, kam sme spolu radi chodievali na prechádzky, je nielen prírode bližším riešením, ale má aj osobný rozmer. Dôležitým aspektom je aj lokálnosť kvetov. Tie z bežných kvetinárstiev pochádzajú často z druhého konca planéty a majú veľkú ekologickú stopu. V našich podmienkach však takmer celoročne nájdeme pekné kvety či plody. Stačí sa len prejsť krajinou. Už samotný zber môžeme venovať v mysli spomienkam na ľudí, pre ktorých kytice tvoríme. Pokiaľ na to nemáme sami čas a priestor, tak existujú viaceré kvetinárstva, ktoré sa špecializujú na viazanie trvalo udržateľných kytíc z miestnych zdrojov.

Živé kvety reflektujú navyše premeny života, sú symbolom zrodenia a zániku. Nevydržia nám na hrobe týždne či mesiace, ale práve svojou pominuteľnosťou nám zrkadlia prchavú povahu života a môžu nám pomôcť prijať smrť ako jeho prirodzenú súčasť. Na hroby ich kladieme bez obalov a stúh, aby sme ich mohli po čase dať do kompostu alebo do lesa a vrátili ich tak do kolobehu života.

Vyrobiť si alebo kúpiť môžeme tiež prírodné vence, ktoré neobsahujú umelé komponenty. Z viacerých druhov ihličnatých a listnatých drevín si môžeme ručne vyrobiť krásny a jedinečný veniec bez drôtov a lepidiel, ktorý nám vydrží pár mesiacov, a následne ho vrátime do prírody.

V dušičkovom období sa hromadia na cintorínoch sviečky, ktoré sú pestrou zmesou rôznych materiálov a po vyhorení sa nedajú dobre vyseparovať. Svetlo je však tradičným symbolom, ktorý má svoj zmysel a miesto pri spomínaní. Ako ho na hroby prinášať tak, aby nebolo záťažou  pre životné prostredie?

Namiesto rozšírených parafínových sviečok na báze ropy sa dajú kúpiť aj sviečky z čistého včelieho vosku či sviečky sójové. Ideálne je, pokiaľ ich kladieme na hroby v znovupoužiteľných obaloch, napríklad sklených pohároch alebo svietnikoch. Kúpiť sa dajú aj sviečky bezobalové – plávajúce, na ktoré môžeme položiť na hrob misku s vodou. Zvyšky nevyhoreného vosku sa dajú následne odovzdať ľuďom, ktorí ho vedia použiť na výrobu nových sviečok. V mnohých  krajinách sa zapichujú jednoduché, dlhé voskové sviečky do piesku, v ktorom dobre držia a bez zvyškov zhoria.

Do dušičkového tvorenia sa rady zapájajú aj deti. Výroba sviečok, svietnikov, kytíc či venčekov môže byť príjemne stráveným rodinným časom, dobrým príkladom rešpektu k životnému prostrediu a v neposlednom rade príležitosťou na zoznámenie detí s témou smrti.

Iné spomínanie

Čoraz viac ľudí si uvedomuje nepriaznivý vplyv zdobenia hrobov na prírodu, a tak preferujú rôzne iné, nemateriálne spôsoby spomínania. Často od pozostalých počúvame, že radi zapália sviečku doma a na zosnulých zaspomínajú aj v tichu pri fotografiách či zdieľajú spoločné zážitky s rodinou. Môže sa tak udiať pri spoločnom jedle, ktoré je uvarené podľa receptov zdedených po našich zosnulých. Spomínať na našu babičku tak môžeme pri štrúdli, ktorú nás naučila piecť, zatiaľ čo jej vôňa sa bude niesť celým domom.

Veľkú silu môže mať tiež návšteva miest, kam sme spoločne chodievali na výlety. Príroda môže byť naším vďačným spoločníkom a tichým svedkom. Naše spomienky, poďakovania či odpustenia tu môžeme za šumenia jesenného lístia odovzdať vetru, ktorý ich zanesie až k našim blízkym.

Zdieľať: